Cesta úzkym údolím Váhu je krajinársky zaujímavá. Spolu s riekou sa prepletáme hlbokým údolím, ktoré oddeľuje Chočské vrchy a Krivánsku Malú Fatru na pravom brehu od Veľkej Fatry a Lúčanskej Malej Fatry na ľavom brehu rieky.
Tento tip na cyklovýlet vám prinášame v spolupráci s vydavateľstvom DAJAMA, vydavateľom kníh o Slovensku.
Z Liptovskej kotliny sa dostaneme do Turca a prevezieme sa po hrádzi prvého umelého kanála vážskej kaskády pod elektrárňou Krpeľany. Úzky Domašínsky meander pre vlastnú bezpečnosť absolvujeme vlakom, aby sme sa na hrade Strečno vrátili späť v čase. Vodné dielo Žilina a areál automobilky KIA nás opäť vrátia do súčasnosti a trasu zakončíme na Mariánskom námestí v Žiline.
Z Ružomberka do Ľubochne
Z Ružomberka vyrážame proti prúdu potoka Revúca. Okolo pekne obnovenej židovskej synagógy odbočíme doprava po Panskej ulici a na ulici Podhora opäť doprava a vojdeme na pešiu zónu. Po ľavej strane vedie niekoľko schodísk na pahorok s kostolom a pamätníkom Andrejovi Hlinkovi. Okolo travertínovej fontánky známej medzi domácimi pod názvom Vajce sa popred hotel Kultúra stáčame doľava a po pešej zóne s kaviarničkami pokračujeme na Námestie slobody.
Smer nám udáva chodník z pestrofarebnej dlažby (v závere uličky pozor, pravá polovica chodníka ústi priamo na schody, zjazd pre cyklistov je na ľavej strane). Na Námestí slobody prejdeme okolo pomníkov obetiam 1. a 2. svetovej vojny, za ktorými odbočíme doľava na Hviezdoslavovu ulicu. Pripájame sa k Makovického ulici a pokračujeme doprava. Na kruhovom objazde za futbalovým štadiónom pokračujeme rovno do ulice Kľačno. Dostávame sa do ústia Čutkovskej doliny, obľúbeného výletného miesta Ružomberčanov. Odbočíme doprava a klesáme až k Váhu. Kúsoček (cca 100 m) po frekventovanej ulici Pri Váhu prekonáme po chodníku a hneď odbočíme doľava medzi rodinné domy na miestnu komunikáciu v Černovej.
Dostávame sa k starej škole a pamätnému humnu na Ulici Andreja Hlinku – tu je miesto, kde sa v roku 1907 odohrala černovská tragédia. Okolo pamätného domu Andreja Hlinku (busta pred ním bola pôvodne na stene mestského úradu v Ružomberku) sa dostaneme na horný koniec obce ku kostolu, ktorého vysvätenie bolo príčinou streľby do dedinčanov. Na cintoríne oproti kostolu je monumentálny pamätník tejto udalosti. Od kostola sa nám naskytá krásny výhľad na protiľahlé bralnaté Chočské vrchy. Užívame si pekný zjazd k Váhu. Na konci dediny odbočíme doľava a okolo motela prichádzame k hlavnej ceste. Zosadneme, bezpečne ju prekonáme po priechode pre chodcov a cez most prechádzame do Hrboltovej. Od stanice opäť strmo, našťastie len krátko, stúpame a pripájame sa k modrej cyklotrase (2419). Odbočujeme doľava a pokračujeme po modrej úzkou obecnou asfaltkou.
Za obcou sa cesta mení na šotolinovú a vchádza do sýtozeleného porastu. Po ľavej strane sa striedavo približujeme a vzďaľujeme od železnice. Odrazu začujeme pred sebou nezvyčajný hukot. Prichádzame na stavenisko diaľnice. Priamo pred nami práve vyrastá jeden z mnohých mostov cez Váh. Našťastie, na stavenisku musia rátať aj s pohybom miestnych obyvateľov, takže prechádzame bez obmedzení. Údolie sa zužuje a cyklotrasa sa dostáva do bezprostrednej blízkosti železnice. Z chodníka nad traťou zvedavo nazeráme priamo do nákladných vagónov idúceho vlaku. Údolie sa rozširuje, cesta, už opäť asfaltová, vychádza na lúky. Napravo do hlbokej doliny odbočuje úzka cesta. Nie je nijako vyznačená, ale názov starej, už nefunkčnej budovy železničnej stanice pri trati – Komjatná – nám napovie, že vedie do tejto horskej obce. Lúkami s krásnymi pohľadmi na okolité kopce vchádzame do Švošova. Tu je lávka, ktorá spája obec s druhým brehom Váhu a zabezpečuje obyvateľom prístup k autobusovej doprave.
My pokračujeme peknou asfaltkou temer bez dopravy až ku skládke dreva pri stanici Ľubochňa. Okrem smutného pohľadu na obrovské množstvo dreva pripraveného na expedíciu nás poteší pekný pohľad na vrchol bralnatého Šípu pred nami.
Prechádzame cez most s originálnym veselým modrým zábradlím a dostávame sa do areálu kúpeľov Ľubochňa. Dobre padne krátke občerstvenie v niektorom z pohostinstiev a posedenie v parku pri obnovenom altánku. Pôvodne sme si tu chceli posedieť len pár minút, ale návšteva kúpeľov sa natiahla na viac ako hodinu. Dôvodom sú krásne spracované informačné panely o lesnej železnici v Ľubochni a citlivo obnovené staré vily a liečebné domy v areáli kúpeľov, ktoré získali späť svoju starú eleganciu. Oplatí sa pomalým tempom prebicyklovať okruh okolo parku a pritom obdivovať starú architektúru.
Z Ľubochne do Turca
Plní nových síl sa vydávame na ďalšiu cestu. Vraciame sa cez most na pravý breh Váhu, ale nie nadlho. Pokojnou asfaltkou pokračujeme do Stankovian. Tu máme poslednú možnosť prejsť po moste na druhú stranu rieky, na pravom brehu by nás totiž zastavili strmé zrázy Šípa a potom vody Oravy, ktorá sa pri Kraľovanoch vlieva do Váhu. Čaká nás buď prechod cez most a nepríjemný presun po hlavnej ceste E50 cez Kraľoviansky meander, alebo využitie služieb železníc a vlakový presun do stanice Krpeľany, ktorá je už v Turčianskej kotline. Nechceme si však nechať ujsť sútok Oravy a Váhu, tak sa rozhodneme riskovať cestu aspoň po Kraľovany.
Na naše pozitívne prekvapenie od mosta vedie až do dediny Rojkov chodník oddelený od cesty zvodidlom. Ostáva teda už len prechod obcou a následne asi 900 m po ceste na most pri sútoku oboch riek. Našťastie, tento úsek po širokom odstavnom pruhu zvládame bez kolízie a na moste sa môžeme dosýta pokochať spojením týchto dvoch temer rovnocenných riek. Odtiaľto plynie Váh s temer dvojnásobnou silou. Schádzame z hlavnej cesty do Kraľovian a vlakom sa odvezieme do stanice Krpeľany (dve zastávky). Vyhneme sa tak frekventovanej ceste v Kraľovianskom meandri. Vlaky premávajú pomerne často, tak si to stačí len správne načasovať.
V Krpeľanoch vystupujeme z vlaku už v širokej Turčianskej kotline. Váh sa predral vápencovým masívom Kopy (zľava) a Suchého vrchu (sprava) a spútaný ďalším vodným dielom vedie svoje vody k turbínam Vodnej elektrárne Krpeľany. Bola postavená v roku 1957, tak si ideme starú dámu trošku obzrieť. Zo stanice sa vydáme modrou turistickou značkou a modrou cykloznačkou (2412) najprv rovno a potom doľava. Ďalej nás cesta privedie priamo k budove elektrárne. Prechádzame asfaltkou v bezprostrednej blízkosti výpustov. I keď je to technická stavba, nemožno jej uprieť istú nadčasovú eleganciu.
Z cesty pod elektrárňou máme priamy výhľad na vznik prvého vážskeho kanálu. Z tejto elektrárne odchádza voda Váhu prvýkrát vo dvoch korytách – vľavo je koryto Váhu a vpravo umelo vybudovaný Krpeliansky kanál, ktorým sa zabezpečuje rovnomerný prítok na ďalšie elektrárenské stupne vážskej kaskády. Odteraz sa budeme stretávať s týmto fenoménom Považia až po vyústenie Drahovského kanála do Váhu pri Hlohovci. Pokračujeme po modrej cykloznačke popri starom koryte Váhu až do obce Nolčovo. Hneď na jej začiatku opúšťame cyklotrasu, prejdeme cez lávku ponad Váh a asfaltovým chodníkom sa dostaneme k mostu cez Krpeliansky kanál. Previezli sme sa vlastne kúsok po ostrove vytvorenom riekou a kanálom a prechádzame na pravý breh kanála opäť na modrú cykloznačku (2412). Táto nás bude sprevádzať na nasledujúcich kilometroch. Za mostom odbočíme doľava a popri hrádzi na pravom brehu kanála bicyklujeme šotolinovou cestou.
Trochu adrenalínový je prechod popod železničný most – stavitelia nechali len úzky priechod, chvíľku sa obávame, či to s nákladom na nosičoch zvládneme, ale naše obavy sú zbytočné. Povrch sa mení na nekvalitný asfalt, tak nám cesta ubieha výrazne rýchlejšie. Bicyklujeme pod hrádzou takmer bez výhľadu, vizuálny zážitok zachraňujú svahy Krivánskej Malej Fatry napravo od nás. Prechádzame okrajom Turian a o chvíľu vchádzame do Sučian. Tu sa naša modrá cyklotrasa odpája a zľava k nám prichádza červená cykloznačka (032). Táto by nás podľa plánu mala po miestnych cestách sprevádzať až do Vrútok, ale naše plány, ako sa neskôr ukáže, sa zmenia. Prechádzame popri ďalšom stupni vážskej kaskády – Vodnej elektrárni Sučany.
V Turčianskych Kľačanoch si kontrolujeme časový plán a v cestovnom poriadku vyberáme vlak, ktorým by sme chceli stihnúť prejazd cez Domašínsky meander. Máme ešte takmer dve hodiny času, takže okrem dojazdu na stanicu vo Vrútkach by sa dal ešte stihnúť aj nejaký obed. Pri slove obed nám začnú v žalúdkochvyhrávať takí muzikanti, že niet inej možnosti, len nájsť rýchle nejakú kolibu alebo salaš. Jeden v obci je, podľa mapy ani nie ďaleko, ale nikto z nás si nevšimol, že je až hore na kopci. Takže neplánovane obedujeme vysoko na kopci s krásnym výhľadom na Vrútky a Martin a so záverečným bonusovým defektom na zadnom kolese. Časová rezerva sa nám scvrkla na minimum a zdá sa, že okľukou cez Lipovec spolu s červenou (032) náš vlak nestihneme.
Robíme teda to, čo sa nám neskôr často osvedčilo – sledujeme miestnych cyklistov. Jeden práve zabočil na lávku ponad vážsky kanál neďaleko zastávky SAD. Prechádzame cez lávku za ním a kúsok sa vraciame proti smeru toku. Pred nami sa v plnej kráse objavuje elegantný nový most, postavený zrejme ako súčasť výstavby diaľnice. Dostávame sa ním ponad koryto Váhu do priemyselnej časti Vrútok. Smerom doprava miestna asfaltka sleduje breh rieky a po ľavej strane míňame dielne železničných opravovní. Cesta sa stáča okolo administratívnej budovy, kde nás na chvíľku zastaví vystavený starý parný rušeň. Po ulici Dielenská Kružná sa dostaneme až k železničnému podjazdu na Švermovej ulici. Od podjazdu je to potom už len kúsok na železničnú stanicu.
Z Vrútok do Žiliny
Kupujeme si lístky a disciplinovane prenášame naše plne naložené tátoše po schodoch nadol a opäť nahor na druhé nástupište. Cesta vlakom je krátka, vezieme sa len jednu zastávku, za tunelom a mostami cez Váh vystupujeme v Nezbudskej Lúčke. Z dvoch hradov, ktoré sa ponúkajú na navštívenie, si vyberáme bližšie a atraktívnejšie Strečno. Od stanice sa vyberieme cestou doľava a prechádzame cez lávku na druhú stranu Váhu.
Na chvíľu sa zastavíme a pozorujeme kompu, ktorá je poháňaná len silou prúdu rieky. Z parkoviska odbočíme spolu so zelenou cykloznačkou (5430) do dolinky pod hradom a sledujeme smerovky k hradu. Bicykle si zamkneme pri stojane v stredovekom mestečku a ďalej pokračujeme pešo. Máme šťastie, vstupy sú každú polhodinu. Po prehliadke sa vraciame k bicyklom, ďakujeme slečnám v bufete za dozor a po krátkom osviežení pokračujeme rýchlym zjazdom a cez most späť k stanici v Nezbudskej Lúčke. Pôvodne sme chceli skúsiť kompu, ale práve kotví na druhej strane a bola by to veľká strata času.
Sledujeme červenú (038) a modrú (2427) a po asfaltke rýchlo postupujeme súbežne s traťou. Na začiatku Varína pri starej elektrickej transformátorovej veži, hneď za mostom cez Varínku, nezabudneme s modrou značkou odbočiť doľava na hrádzu vodného diela Žilina. Čaká nás 8 km pohodového bicyklovania v cyklistickom a korčuliarskom raji Žilinčanov. Dokonca aj vietor sa utíšil, takže k dokonalej idyle nám nič nechýba. Predbiehajú nás skupinky cestných cyklistov na tréningu, až konečne zastavujeme pri hrádzi s elektrárňou. Krátky pohľad na hodinky – je tesne pred šiestou, máme teda ešte trochu času a rozhodujeme sa prejsť okolo Váhu až po Budatín, aby sme si ušetrili pár kilometrov zajtrajšej etapy.
Za priehradou sa cesta popri Váhu nakrátko mení opäť na šotolinovú, ale pred Budatínom je znova asfalt. Na druhý breh Váhu prechádzame cez cestný most po oddelenom chodníku a potom využívame podchod popod diaľničné privádzače. Kysuckou ulicou sa dostávame podjazdom pod železnicou do starého mesta a cez park prichádzame na Námestie Andreja Hlinku. Sme v centre a na vytúžené Mariánske námestie stačí vytlačiť naše bicykle po Farských schodoch. Zaslúžime si dobrú večeru v niektorej z reštaurácií s pekným posedením pod arkádami (či laubňami, ako ich volajú starí Žilinčania).
Foto: Vydavateľstvo DAJAMA
S výberom bicykla a doplnkov vám veľmi radi pomôžeme aj online. Kontaktovať nás môžete aj telefonicky či e-mailom. Kontakty nájdete TU.