Martina sme prvýkrát tak naozaj stretli na 8. testovacom dni Športservisu. Prechádzal sa pomedzi účastníkov s úsmevom na tvári, až vyzeral, že prišiel s danou skupinkou a vôbec nepatrí k tímu Športservisu. Prezrádzať ho mohlo iba firemné tričko. Samozrejme, Martina sme videli už aj v predajni, ale bol za takými tými “tajnými” dverami, ktoré sú síce hneď oproti vchodu, ale máte z nich dojem, že nepatria zákazníkom. Keď sme sa s ním však na testovacom dni zoznámili a zistili, že vlastne on je momentálne riaditeľom a hlavou celého Športservisu, začali nás tie dvere skutočne zaujímať.
V kancelárii sedia dvaja. Chrbtami k sebe, s počítačmi otočenými ku stene. Každý zaujatý svojou prácou. Sem-tam sa niečo spýtajú, prehodia vtip a zase pokračujú v práci. Zaujímavé je, že obaja nastúpili v ten istý rok, obaja v podstate náhodou. Martin, súčasný konateľ a vedúci Športservisu, prišiel na pohovor niekedy pred začiatkom sezóny 2006 a hlásil sa do servisu. Vojto, súčasný vedúci skladu, tak ten zhruba v tom istom čase vošiel do predajne, aby si poobzeral tovar.
Keďže si ho pomýlili s uchádzačom o prácu, dostal sa na pracovný pohovor ani nevedel ako. Ale v správnom čase. “Predtým som robil na železnici, no zrušili moju pracovnú pozíciu. Tak som sa prechádzal a narazil som na predajňu Športservisu tu v Biskupiciach. Ešte tu pracovala Nataška s Jankom, súrodenci. Ani neviem prečo, proste som vošiel dnu. Predavač si ma rovno odchytil, že či prichádzam na pohovor. Vravím, že nie, ale ak je miesto zaujímavé, rád prídem. Dohodli sme si termín skúšky a už som odtiaľto neodišiel,” hovorí Vojto. Atmosféra vo firme sa mu okamžite zapáčila a aj pracovná náplň predstavovala novú a zaujímavú výzvu.
Cestu nemali rovnakú
Martin sa na jeho príbehu, samozrejme, baví. Jeho cesta bola taká tá “tradičná”. Kým Vojto mal na starosti servis z hľadisku príjmu a vydávania opravených bicyklov, diagnostiky závad a vlastne aj celkový chod predajne z hľadiska jej zásob, Martin sa hlásil priamo do servisu, kde mal skladať a neskôr azda aj opravovať bicykle. “Nevedel som o bicykloch veľa, ale veľmi som chcel pracovať niekde, kde budem prichádzať do styku s ľuďmi, budem robiť predaj, obchod, a kde budem v oblasti športu. Hlásil som sa do servisu, to je pravda, ale preto, že taká bola vtedy príležitosť. V druhom alebo treťom kole ma poslali dole medzi mechanikov, dali mi krabicu s novým bicyklom a povedali mi, aby som ho poskladal a nastavil. Rozobrať krabicu, nahodiť kolesá, to nebol žiaden problém. Ale ako to nastaviť? Bol som v rozpakoch, v strese, nemal som ani potuchy. Stále som si iba vravel, že sprav to tak, ako to vieš najlepšie, veď určite nečakajú, že to bude na sto percent. Ako ma tak videl mechanik, obzrel sa doprava-doľava, či nikde nikoho niet, a zašepkal mi – ‘Chlapče, vieš čo robíš? Daj to rýchlo sem, nastavím ti to.’ A spravil to za mňa. Dodnes verím, že ma prijali aj kvôli iným schopnostiam ako tejto,” smeje sa Martin na svojich začiatkoch. V servise ostal iba prvú letnú sezónu, potom prešiel na predajňu.
Pokora voči remeslu a zákazníkom
V tej “tajomnej” miestnosti, kde dnes pracujú, fungoval kedysi príjem zákazok. Za ňou už bol dvor, na ktorom pracovali mechanici. Ešte v tom roku, kedy Martin s Vojtom nastúpili, začali pôvodní majitelia s prístavbou. A keďže všetci zamestnanci boli “chlapci z dediny”, veľmi radi sa do procesu zapojili. “Pomáhali sme kopať, zvárali sme. Dorábala sa miestnosť vzadu, kde sú dnes bicykle do 600 eur, úložisko na kartóny, priestor pre psy a všetko možné,” spomína Vojto. Je prekvapujúce, že po celom dni práce v servise, bola práca na, takpovediac, stavbe, zaslúženým oddychom. A je pravda, že toho bolo v daných rokoch naozaj veľa. Počas sezóny na vybavenie čakalo denne aj päťdesiat či šesťdesiat ľudí. Na druhej strane, boli trpezlivejší, než sme v súčasnosti zvyknutí. Chápali, že nie všetko bude hneď, najlacnejšie a na počkanie. Mali určitú pokoru k remeslu a času potrebnému na poriadne vykonanie práce.
“Majitelia si zakladali na prístupe k ľuďom. Pre mňa fungovali dve základné pravidlá – aby bol servis zabezpečený a aby bola zabezpečená predajňa. To znamená, že som sa staral, aby sa nestalo, že mechanik hľadá komponent a my ho nemáme. Alebo to, že sa predá na predajni bicykel a ostane po ňom holá fuga. Neustále sme tovar dopĺňali. A neznamená to, že ho dopĺňali len ľudia pracujúci v mojom tíme, ale že, ak som si to všimol prvý ja a videl som, že majú kopu práce, zašiel som do skladu, vybalil bicykel a rozložil ho sám,” hovorí Vojto. Firemná kultúra sa nezaprela na žiadnej úrovni riadenia. Ľudia sú v Športservise zvyknutí si pomáhať. Presne tá firemná kultúra je to, čo najviac oslovilo aj Martina.
Obchod so zážitkami, nielen s bicyklami
“Pohovor so mnou robil vtedajší vedúci predajne, Rudo, a pýtal sa ma, že čo by som robil v situácii, kedy by som vedel, že na jeden bicykel je naozaj dobrá marža, ale zákazníkovi by sedel druhý model, síce len málo odlišný, ale s nižšou maržou. Nikdy predtým som sa nad takýmito otázkami nezamýšľal, neskúmal som predajcov, neštudoval predaj, ale bolo mi proti srsti predať nesprávny bicykel iba kvôli vyššej marži. Bol som mladý, takže som povedal pravdu. Že to ide proti mne, že podľa mňa to nie je správne,” spomína Martin. Ale neostal iba pri tom. Pomrvil sa na stoličke, podozrievavo na Ruda pozrel a spýtal sa: “Vy to tu tak naozaj robíte? Lebo ja tak pracovať nechcem.” Naozaj sa bál, že toto je to, čo znamená predaj a že bude musieť nájsť inú firmu, alebo nebodaj inú oblasť, kde sa obchod bude diať inak. Našťastie Rudo pokýval hlavou, že nie, že tá otázka slúži na to, aby neprijali človeka, ktorý chce predávať kvôli peniazom.
“Pre majiteľov bolo dôležité, aby mali ľudí, ktorí sú na rovnakej vlne a chcú zákazníkom pomôcť. Aj za cenu toho, že sa predá menej bicyklov alebo bicykle s menšou maržou. Predávať pre predaj samotný je veľmi krátkozraké. Nemá to žiadnu hodnotu navyše. Vtedy som to cítil nejako intuitívne, ale teraz, keď firmu vediem, to vidím na vlastné oči. Je pre mňa dôležité, aby zákazníci mali z nakupovania zážitok. Rovnako ako ja. Keď idem do svojho hobby obchodu, do obchodu s hokejovými potrebami, chcem, aby so mnou hovorili mojím jazykom, všímali si, aké sú moje potreby, nad čím sa zamýšľam, čo obzerám, poradili mi. A poznám niekoľkých predajcov, ktorí sú presne takí a najradšej by som ich prehovoril, aby prišli pracovať do Športservisu,” hovorí Martin.
Vyberá zamestnancov presne podľa týchto preferencií – aby boli milí, všímaví, ľudsky dobrí a pokorní, aby mali snahu pomôcť, aby ich predaj bavil a aby sa vedeli “naladiť” na potreby zákazníka. Jednoducho, aby zákazník z obchodu odchádzal so zážitkom a nie len s bicyklom. Biznis s bicyklami by mal podľa neho byť práve zážitok. Posledné tri roky sa mu to darí tak dobre, že má stabilný tím naozaj kvalitných ľudí, ktorí žijú firemnou kultúrou, sú odborníci vo svojej oblasti a ktorí, takpovediac, majú radi ľudí a zaujímajú sa o ich potreby.
Výber zamestnancov je kľúčový
“Výber zamestnancov je kľúčový v každej firme. Akúkoľvek filozofiu môžete mať ako majiteľ či vedúci, oni sú napokon tí, ktorí prichádzajú denno-denne do styku so zákazníkom a firmu reprezentujú. To, aký pocit budú mať zákazníci z nich, je presne to, aký pocit si ponechajú z vašej firmy. Nemáte šancu to inak ovplyvniť ani zmeniť, dokonca i marketingom len veľmi ťažko, pretože skúsenosť je neprenositeľná,” vysvetľuje Martin svoju filozofiu.
Skúšali sme sa ho popýtať, či má za sebou nejaké markantné zlyhanie, veď vo svete sa to teraz nosí, že až po neúspechu prichádza úspech, no on si to vraj nemôže a ani nechce dovoliť. “Je to iné, Športservis nie je firma, ktorú som založil. Vypracoval som sa cez všetky oddelenia, cez všetky pozície, naučil som sa, čo som mohol, študoval som, kde sa dalo, vzdelával som sa, posúval, napredoval a napokon dostal dôveru od pôvodných majiteľov natoľko, že som firmu prevzal. Úžasná príležitosť, hovoríte si. Áno, bolo to veľké ocenenie mojej niekoľko-ročnej práce a pôsobenia, ale na druhej strane, je to obrovská zodpovednosť. Nedovolím si riskovať tak ako by som možno riskoval v nejakej vlastnej firme,” hovorí.
Ako šéf sa vyvíjal
Martin ako šéf najskôr presadzoval pravidlá rovnaké, aké poznal zo sféry obchodu – poviete, čo chcete a ako to chcete a dohliadate, aby sa to dodržiavalo. To však do procesov zasahovala ešte Nataška, ktorej prioritou bol ľudský prístup. Postupne našli strednú cestu a Martin sa naučil nastaviť pravidlá, ktoré možno ohýbať podľa potreby ľudí. “Uvedomujem si, aké je náročné nájsť dobrých zamestnancov. Ešte náročnejšie je si tých dobrých udržať. Presne preto, o čom sme hovorili. Aj z tohto dôvodu je pre mňa dôležitejšie, aby sme si sadli ľudsky, než to, aby boli ľudia pri nástupe hotoví profíci. Mnohé veci sa dajú naučiť, no človeka nezmeníte” hovorí.
Vojto ho v tomto momente dopĺňa, keďže sám má na starosti motiváciu svojho tímu: “Sme rodinná firma a tak pristupujeme aj k ostatným. To, že máme formálne vyššiu pozíciu, neznamená, že sme iní, len máme iné povinnosti, iné kompetencie a iné informácie. Na druhej strane, ani jeden z nás nemá tendenciu rozkazovať, sme jeden tím. Ak treba, vysvetlíme všetko aj dvadsaťkrát. Ak treba, ideme do servisu a pomôžeme. Ak príde zákazník a všetci predajcovia sa venujú niekomu inému a my máme priestor, odchytíme ho a obslúžime ho my. Ťaháme proste za jeden povraz.”
Na čom jazdia vedúci?
Keďže Športservis je obchod s bicyklami, zaujímalo nás, na čom jazdí jeho vedenie.
“Je skoro zvykom, že vždy, keď k nám niekto nastúpi, prvé výplaty aj nechá v predajni. Neviete odolať. Bicyklom, oblečeniu, doplnkom. A nie, ono to asi nikdy nezmizne,” smeje sa Martin. On sám mení bicykle podľa potreby, pokojne aj na polročnej či ročnej báze. Momentálne majú doma s manželkou Natašou, vnučkou pôvodného majiteľa Janka Kocihu, ktorá sa inak vo firme stará o marketing, práve skladačky. Martin normálnu, Nataša ako matka s dcérou v sedačke zase elektroskladačku Agogs. Syn je už dosť veľký, ten chodí na bicykli sám. Okrem toho, keď ostane čas, skúšajú bicykle, ktoré majú pripravené na testovanie aj pre zákazníkov. Podobne uvažoval aj Vojto, keď bral manželku na výlet. Pre oboch zvolil elektrobicykel, najmä kvôli žene, vraj aby mu stíhala. “Manželka sa tešila, išla 25 km za hodinu, vyspevovala si. Ale ja? Ja som sa spotil viac než na normálnom bicykli, pretože som nechcel, aby mi bajk neustále pomáhal, nastavoval som si ho tréningovo. Ona do cieľa prišla suchá a vysmiata a ja mokrý ako myš,” hovorí Vojto. Bicykel svoj vlastný má však značky Kellys a momentálne čaká na novoobjednaný Scott. Plne odporúča si pozrieť všetky novinky pre rok 2018, pretože sezóna stojí za to.
Základným stavebným kameňom sú pre Športservis slovenské značky bicyklov a slovenskí výrobcovia. Majú tradíciu aj kvalitu. Ďalšiu zložku tvoria špičkové bicykle top svetových značiek, za aké sa dajú považovať napríklad tie od Giant či Scott. Samozrejme, ako na každej predajni, ani tu nemôžu chýbať špeciálky. Kedysi bol Športservis jedinou predajňou v Bratislave, kde ste mohli dostať Cannondale, no keď si značka otvorila vlastné predajne, bolo potrebné prejsť na iné. Zhodou náhod sa udiala zmena, ktorú nikto vo svete bicyklov na Slovensku nečakal, a to, že bicykle značky Santa Cruz bolo od určitého momentu možné dovážať aj mimo jedného jediného obchodného zástupcu, ktorý značku u nás sprvu zastupoval. Martin sa to dozvedel ako jeden z prvých a okamžite začal konať. Santa Cruz je dodnes jednou z pých predajne, teraz už ruka v ruke so značkou Focus, ktorá podľa Martina vyrába najkvalitnejšie a dizajnovo najkrajšie elektrobicykle súčasnosti. Podobne možno vnímať aj napríklad český Agogs, ktorý má špecialitku v elektrických skladačkách. Tiež ho v predajni Športservisu nájdete.
Kto by nevedel, ktorý bicykel či značku si vybrať, tomu určite na predajni veľmi radi poradia. Otváracie hodiny nájdete TU a predajne sú v Petržalke i v Podunajských Biskupiciach. Držíme palce a prajeme veľa ďalších úspešných rokov, Športservis! 