Kto niekedy preberal firmu po svojich rodičoch, alebo aspoň po jednom z nich, vie, o čom je reč. Všetko to vždy začína, ani neviete ako. Zrazu stojíte za pokladňou, radíte zákazníkom, pomáhate, kde treba, až napokon zistíte, že nestíhate vlastné zamestnanie. Ukončíte ho, naberiete novej zodpovednosti, až vo vašich rukách ostane celá firma. Janko Kociha, zakladateľ Športservisu, bol skvelý obchodník a ešte lepší človek. Nebolo jednoduché pokračovať v jeho šľapajách.
Keď chcete vedieť, ako Janko Kociha starší založil Športservis, pozrite si blog TU. Teraz je však téma iná, pretože firmu postupne prebrali Nataška a Janko mladší, jeho deti. “Otec bol veľmi akčný a stále na niečom pracoval. Spomínam si ešte, keď prišiel o robotu a začal sa zaujímať o to, či by k nám neprišla robiť naša teta, pekárka. Už sme šípili, že má niečo za lubom, ale nevenovali sme tomu až takú pozornosť,” vraví Nataška. Dokonca si myslí, že mu toto plánované pekárstvo s tetou, alebo čo to spriadal za plány, nevyšlo kvôli hygiene.
Takže voľba padla na servis bicyklov, keďže v tom bol dobrý. Janko sa s humorom zapája: “Okrem toho sa venoval pestovaniu kamiliek. To bola tragédia nášho detstva. Mali sme pole, síce úzke, ale na jeho koniec sme nedovideli. Museli sme sadiť, obrábať, česať, zbierať, sušiť, všetko možné. Potom prišla dvojtýždňová dovolenka na Balatone a bolo po všetkom. Dobre, že voľba padla na bicykle.” Ako to vlastne urobil? Prosto zobral vidlicu z bicykla, zapichol ju krčkom do zveráka, k tomu pridal brzdové gumičky, ktoré mu slúžili ako centrovací stojan, na dome vyvesil tabuľu, že opravuje bicykle a bolo. To boli 90te roky…
Po bicykloch bol neskutočný hlad
“Raz nám jeden zamestnanec hovoril, že konkurencia, tak tá si nevidí na špičku nosa, ale náš otec vidí desať rokov dopredu. Neskôr sme vedeli, že mal pravdu. Pre biznis slúžilo to, čo sme mali, zákazník bol prvoradý, všetko, čo sa zarobilo, išlo späť do podnikania,” spomína Janko na časy, keď otcovi začínali pomáhať. Týmto si dodávali odvahy, že otec vie, čo robí, a že ho majú nasledovať. No nebolo to vždy jednoduché, pretože každý mal iné priority. Deti sa starali o to, aby všetko v predajni bežalo rýchlo a zákazníci dlho nečakali. Otec sa zaujímal o to, aby zákazník našiel, čo hľadal, aj keby tam mal stráviť trištvrte hodiny. Dokonca, keď už mali aj predajňu bicyklov a niekto prišiel po dušu od bicykla, ktorú nemali, otec šiel do garáže, zvliekol dušu z úplne nového bicykla a predal mu ju. To, že v garáži neskôr chýbala a nikto nevedel o tom, že sa musí doobjednať, na to prichádzali až časom.
“Neskôr si brat zobral dvoch chalanov k sebe na dvor a predávali bicykle priamo tam. Aby sa tvorili radšej dva rady podľa toho, čo kto zháňal a zjednodušil sa chod predajne,” spomína Nataška. A Janko hovorí: “Boli to úžasné časy, pretože po bicykloch bol neskutočný hlad. Pamätám si na roky, kedy sa predalo aj viac ako desať bicyklov denne, rad radom, išli jeden za druhým. Niektoré značky nestíhali vyrábať bicykle ani pre nás. Ledva ich doviezli, okolo kamióna sa zhŕkli ľudia a chytali bicykle do rúk so slovami, že tento si beriem ja a tento zase ja.” Predajňa sa takto postupne rozrastala. Najskôr o predaj bicyklov, neskôr o predaj babiet, motoriek, až napokon potrebovali nové priestory. Ten príbeh už poznáte, prenajali si dom o tri ulice ďalej, tiež v Podunajských Biskupiciach. Tento obchod už naplno viedla Nataška s bratom a vy ho poznáte ako Športservis na Trojičnom námestí.
Ľudský prístup ostal dodnes
“Rovnako ako náš otec, aj my sme robili najlepšie, ako sme vedeli. Neboli žiadne biznis plány, stratégie, len každodenná práca s vedomím, že chceme, aby boli ľudia spokojní. Hovorilo sa o nás, že keď niečo chcete a neviete to zohnať, choďte do Biskupíc, tam to nájdete,” hovorí Nataška. Nemyslí si však, že to bola jediná devíza, pretože trh sa postupne menil, pribúdali noví výrobcovia bicyklov, nové značky. Už sa nedalo mať všetko zo všetkých typov, postupne sa táto výhoda strácala. Ale čo im ostalo, to je ľudský prístup. “Pamätáš si, ako si raz prekvapenému zákazníkovi hovorila, že toto je bicykel určite preňho, pretože v pomere kvalita / cena / výbava je to to najlepšie, čo môže na trhu získať a že je úplne jedno, či to kúpi u nás, alebo inde, ale za týmto názorom si stojíš?”, pýta sa podchvíľou Janko. Áno, Nataška prikyvuje, pamätá si to. Vysvetľuje: “Pre mňa bolo naozaj dôležité ľuďom pomôcť.” A brat ju dopĺňa: “Myslím si, že vďaka tomu sme boli veľmi rýchlo topka medzi predajňami.”
Ale ako sa už načrtlo, trh sa začal meniť. Pribúdali značky a bolo treba začať budovať aj inú konkurenčnú výhodu ako ľudský prístup. O ňom sa už predsa len mnohí dočítali v príručkách a zákazník ten zážitok, ktorý kedysi mal len v Športservise, mohol zažiť aj inde, bližšie k miestu svojho bydliska. “Začali sme budovať vzťahy so značkami, vedeli sme zohnať modely, ktoré inde nemali. Pri výbere dodávateľov však vždy bola dôležitá kvalita, cena, výbava a určitým spôsobom aj renomé danej značky,” hovorí Nataška. „A tiež to, či vedel výrobca dodávať a či komunikácia medzi nami fungovala, či fungovala dôvera. Okrem predaja sa rozrastal aj servis. V tom období pracoval ako vedúci servisu môj manžel Vilko, ktorý vytvoril systém prijímania zákaziek, zefektívnil chod servisu a vďaka nemu sme sa s bratom mohli naplno venovať len predajni. Švagriná Gabika zase nastúpila pred 15 rokmi ako predajkyňa a dnes je vďaka skúsenostiam dôležitým členom tímu,” spomína Nataška.
Nezavreli na jediný deň, ani keď prerábali
V Podunajských Biskupiciach, v predajni, ktorá stojí na Trojičnom námestí, mali pôvodne budovu okolo šesťdesiat metrov štvorcových. Bol to starý statok, letné kuchynky, nejaké hospodárske budovy. Ako sa rozrastali, pribúdal tovar a dostavovali. Najskôr po bokoch, potom dozadu, napokon poschodie, až na dnešných šesťsto metrov štvorcových. “Nata, ale nezavreli sme ani na jeden jediný deň,” hovorí Janko. Nie, nezavreli. A tak pokračuje vo svojej myšlienke: “Staval sa vrch, všade bolo prachu, takého toho bieleho. Ale my sme ďalej predávali, bol stále veľký záujem. Ľudia chodili a my sme ledva stíhali utierať bicykle, aby si ich so sebou vzali pekné a čisté. Najviac som v tomto momente vďačný za našich ľudí. Práca s ľuďmi je náročná. Ale mnohí nás v tejto chvíli podržali a práve vtedy sa vytvoril základ pre tím, ktorý je s nami dodnes.”
Pani účtovníčka Boženka pracovala už s Jankom starším a bola oporou firmy v každej situácii. K nej sa potom pripadala jej dcéra Lenka a spolu viedli účtovníctvo dlhé roky. Vtedajšieho vedúceho predajne Ruda si mnohí určite pamätáte, predával bicykle na poschodí. Tak práve vďaka nemu sa to horné poschodie vybudovalo. “Vedela som síce dosť, ale pri tých bicykloch vo vyššej cenovej relácii bolo treba naozaj odbornosť a Rudo ju mal. Vytipoval značky bicyklov, predajcov, modely, všetko. Alebo potom Peťo, toho poznáte dnes z predajne v Petržalke. Je u nás už vyše dvadsať rokov a je súčasťou Športservisu rovnako ako my. Neviem si predstaviť, kto iný by mohol viesť druhú predajňu,” hovorí Nataška.
Ale najlepší príbeh je vraj Peťo – mechanik, ktorý sa o prácu hlásil, keď chodil na základnú školu. Janko spomína na jeho začiatky: “Rok sme ho odbíjali, že je moc mladý. Nedal sa. V pätnástich nastúpil, zarábal popri základke a študoval ďalej, myslím, že až po maturitu.” Nataška ho hneď aj dopĺňa: “Je to úžasné, že vo firme sú ešte ľudia, ktorí prišli počas nášho pôsobenia a pritom my sme z firmy už odišli. Napríklad aj Maťo, ktorý teraz firmu vedie. Pracoval najskôr v servise, prešiel takmer každým oddelením, vypracoval sa a odvádza skvelú robotu. Alebo Robko a Vojto z Biskupíc. Sú u nás tak dlho, že si bez nich Športservis ani nevieme predstaviť.” Teraz firmu prebrala ďalšia generácia, vnúčatá Janka Kocihu, Natašine deti a tiež spomínaní kolegovia, ktorí tvoria silný tím.
Športservis dnes vedú vnúčatá a skvelý tím ľudí
Biznis je to teraz ťažký. “Aj kedysi bol, ale teraz je väčšia konkurencia, nie každý hrá fér hru, zrazu nie je v biznise pre emócie miesto. Do toho vstupuje marketing, vyššie nároky ľudí, tlak na nižšie ceny, okamžitú dostupnosť, rýchlosť servisu. A ja vidím deti a kolegov, ako do toho idú s rovnakou vervou, s akou sme šli my. Zároveň mám vek svojho otca, takže viem, ako sa asi cítil, keď s firmou začínal, v akom životnom období stál,” hovorí Nataška. To, čo si vraj vtedy neuvedomila a čo si uvedomuje až teraz je, že to chcelo veľmi veľkú odvahu rozbehnúť biznis. Ešteže mal Janko Kociha najstarší v sebe ten oheň, inak by tu Športservis nikdy nebol stál. A, samozrejme, veľká vďaka patrí celému tímu. Ako hovorí Nataška i Janko takmer jednohlasne: “Bez nich by sme neboli tými, kým sme.”
