Juraj a Konštantín spolu jazdia na tandeme za Cykloklub Športservisu. Juraj je nevidiaci. Hendikep mu nebráni venovať sa cyklistike, lyžovaniu či turistike. Obaja jazdci spolu vystúpili na Mont Blanc a chcú sa dostať na najbližšiu paraolympiádu do Ria.
Kedy ste sa spoznali a ako vznikla vaša tandemová dvojica?
Juraj: Poznáme sa od roku 2003, Kosťo vtedy mal asi 13 rokov a ja 19 rokov. Už vtedy sme spolu trávili víkendy pri futbale a pozemnom hokeji. Ja som vtedy ešte mal nejaké zvyšky zraku a mal som veľmi rád cyklistiku. Takže sme spoločne začali aj bicyklovať. Keď sa môj zrak zhoršil, bol som odkázaný na jazdu za niekým, kto si obliekol krikľavé tričko. Po jednej nehode som vyhodnotil, že už na to nemám a začal som uvažovať, ako by som sa mohol bicyklovaniu venovať naďalej. Preto som si dal vyrobiť prvý tandemový bicykel a Kosťo bol človek, ktorý so mnou pre bicykel išiel. Odvtedy, od roku 2006, sme na tandem spolu.
Takže si sa nebránil tomu, že budeš jazdiť na tandeme.
Konštantín: Ja som sa len tešil, že to vyskúšam. Vtedy to nebolo bežné, že by ľudia mali tandemové bicykle. Stále to nie je úplne bežné. Rozmýšlali sme aké to bude, jazdiť na tandeme. Nakoniec to predčilo naše očakávania. Hlavne v tom, ze Juraj sa takto nemusel vzdať cyklistiky a zostal v spoločnosti ľudí.
Ako vyzerá váš tréning?
Konštantín: Trénujeme 5-6 krát do týždňa. Aj počas zimných mesiacov sme trénovali 5 krát do týždňa. Ak sa nedalo ísť von, tak na trenažéri.
Juraj: V zime naše tréningy trvajú 2 hodiny a potom prídu mesiace, keď jazdíme 4 a viac hodín. Keď zoberieme celoročný priemer, tak to vyjde asi na 3 hodiny a 88 km denne. Ak by sme do tréningu rátali aj prípravu, čistenie a servis bicyklov, čas sa ešte predĺži.
Jazda na tandeme je iná ako vyzerá na pohľad. Aké úlohy si medzi sebou delíte ?
Konštantín: Ľudia si môžu myslieť, že to máme vo dvojici ľahšie. V skutočnosti je to ľahšie len po rovine, do kopca je to zase nevýhoda. Keďže Juraj nevidí, ja ovládam predné sedlo, mám ruky na brzdách, určujem smer a sledujem cestu, aby bola jazda bezpečná. Všetko rozhodovanie zostáva na mne a naviac s Jurajom komunikujem. Keď jazdíme po trati, ktorú poznáme, Juraj už vie, kedy sa má nakloniť. Pozná to podľa toho, že prestanem šliapať. Podľa toho, ktorú nohu dám hore, vie na ktorú stranu točíme. Keď sme na pretekoch, tak mu väčšinou poviem, čo treba spraviť, kedy treba zabrať. Juraj je taký dobrý motor. Sme zohratá dvojica. Keď jazdíme preteky 60 a 70 kilometrovou rýchlosťou, Juraj je na to zvyknutý a dôveruje mi. Keď za mnou sedí iný jazdec, môže mať strach. Juraj strach nemá, možno aj preto, že nič nevidí, takže to nerieši.
Juraj: Pri jazde mestom sa stáva, že po nás zakričí niekto tvorivý, že ten druhý sa ulieva. Druhý jazdec sa však nemôže ulievať, spojovacia reťaz to jednoducho nepustí, šliapať musíme rovnako. Ja sa snažím byť poslušným motorom, ktorý tandem nesklame. Držím tempo a nakláňam sa do strán. Môžem pomôcť mojím sluchom. Hlavne v meste. Veľakrát spoza zákruty počujem, či sa blíži auto. Kosťo si to však musí overiť zrakom.
Konštantín: Bohužiaľ, niekedy nepomôže ani môj zrak. V Terchovej pri Žiline nás zrazilo auto, keď sme sa vyjazďovali po preteku. Nie našou vinou. Auto vybehlo do protismeru z dvora, nedalo nám prednosť. Ja som si odniesol vykĺbenú kľúčnu kosť a zlomenú lopatku, Juraj zasa nepríjemný zážitok a šok z pádu na cestu. Najhoršie bolo, že som nemohol nasledujúceho pol roka jazdiť, takže Juraj musel hľadať na tréning iných kamarátov.
Bývate vo Vrakuni, kam zvyčajne chodíte trénovať?
Konštantín: Naše tréningové trate sú väčšinou smerom na Maďare, ako hovoríme.
Juraj: Okrem juhu zvykneme chodievať na hrádzu, kým neprídu letné mesiace, kedy je plná, alebo do Rakúska. V Rakúsku je dobrý zvlnený terén a kvalitné cesty. Ak chceme kopce tak vybehneme na Pezinskú Babu, Zochovu chatu alebo Červený Kameň. Väčšinou však trénujeme na rovine. Stačí nám prejsť dva kilometre a sme von z mesta, kde nemusíme riešiť mestskú premávku, ktorá by nás veľmi zdržovala. Pre mňa sú ideálne trasy cez dediny. Aj keď je to náročnejšie pre Kosťa, ktorý musí sledovať autá. Rýchlosťou sa vieme dostať na úroveň áut a môžeme trénovať rýchle nástupy alebo intervalový tréning, kde dosahujeme priemernú rýchlosť 45 až 48 kilometrov v hodine. Na to sa nám najviac hodia cesty cez dediny.
Máte jeden alebo viac tandemových bicyklov?
Konštantín: Momentálne máme dva bicykle. Jeden voláme závodným a druhý tréningový, ktorý nám darovali predchodci, čo sú vlastne najlepší slovenskí tandemisti. Je to bicykel, ktorý má toho za sebou už veľa, takže je to pre nás taký doplnkový bicykel. Jazdíme hlavne na tandeme českej značky Duratec.
Snažíte sa dostať na paraolympiádu, ako takáto snaha vyzerá?
Juraj: Je to dlhý a zložitý proces. Najskôr musíme absolvovať majstrovstvá sveta, na to aby sme ich mohli absolvovať musíme byť v slovenskej reprezentácií. Do reprezentácie sa dá dostať na základe úspechov z európskych podujatí, ktoré už nejaké máme. Stále môžeme povedať, že sa tandemu venujeme len krátko. Ešte nepatríme medzi svetovú špičku a bude pre nás náročná cesta dostať sa na takú úroveň, aby sme sa dostali do slovenskej reprezentácie. Potom už budeme mať väčšiu šancu získať podporu od štátu aby sme sa mohli zúčastňovať podujatí, na ktorých sa teraz nemôžeme. Vďaka Športservisu sa dokážeme skvelo premiestňovať vrámci Európy, ale zatiaľ nemáme na letenky, aby sme šli na svetový pohár napríklad do Ameriky.
Konštantín: Na Slovensku vidím problém v komunikácií a môžno trochu neprajnosti, keď už niekto niečo dosiahol. Nikto nemá záujem pomôcť tým druhým, ktorí sú mladší a začínajú si budovať kariéru. Nemyslím len finančne, ale radou či ľudskou pomocou. Aj keď momentálne paraolympiáda 2016 vyzerá nereálne, ale chceme sa o to pokúsiť. Dávame do toho všetko.
Na paraolympiáde vás čaká kategória tandemovej cyklistiky, ako to v tejto kategórií funguje?
Juraj: Tandemoví cyklisti so zrakovým postihnutím sa delia do troch skupín, (B1, B2 a B3) kde sú úplne nevidiaci, prakticky nevidiaci a slabozrakí. Problém je v tom, že v týchto kategóriach je málo jazdcov, takže počas súťaže sa kategórie zlúčia do jednotnej kategórie B, pre všetkých blind – slepých. Vtedy nastáva pre nás problém. Dostali by sme sa do nevýhody oproti jazdcom, ktorí majú menší handicap. Väčšina jazdcov môže trénovať samostatne a nie sú odkázaní len na tandem, ako som ja.
Konštantín: Cyklistov s rovnakým postihnutím, ako má Juraj, je málo. Je náročné zohnať si spolujazdca a trénovať len s ním, preto sa tandemu venujú skôr cyklisti, ktorí majú ľahšie zrakové postihnutie. Naša konkurencia môže byť výrazne vo výhode. Preto musíme trénovať ešte tvrdšie, aby sme mohli uspieť.
Minulý rok ste vo svetovom rebríčku nazbierali 29 bodov, čo vás dostalo na 20 miesto v celosvetovom rebríčku. Ako si predstavujete túto sezónu?
Konštantín: Minulý rok získali najlepší Slováci 35 bodov, čo nie je tak veľký rozdiel k našim 29 bodom, aj keď oni sú momentálne o dosť lepší. Tento rok by sme chceli absolvovať aj nejaké svetové poháre, ktoré sú v Európe. Plánujeme ešte 6 ďalších dôležitých pretekov a nejaké menšie preteky, ktoré sa nám páčia na Slovensku a v Česku. Najbližšie odchádzame na týždňové sústredenie do Chorvátska.
Juraj: Zaujímavé budú svetové poháre. Je to vyššia trieda, kvalitní jazdci z celého sveta a úspechy sú lepšie bodované oproti Európskym pohárom – sú to dvojnásobky počtu bodov. Keď sme skončili tretí na Európskom pohári, získali sme 11 bodov do svetového rebríčka. Ak by sme skončili tretí na Svetovom pohári, dostali by sme 22 bodov. Je to naozaj dosť o tom, že veľa súťaží je mimo Európu a mimo náš dosah. Uvedomili sme si, že najviac skúseností nadobúdame zo samotných pretekov, preto sa chceme zúčastniť aspoň dvoch Svetových pohárov. Aj keby sme skončili na desiatom či pätnástom mieste, je to pre nás neoceniteľná skúsenosť.
Čo sa týka podpory, fungujete samy za seba a pomáha vám Športservis. Ako vznikla táto podpora?
Juraj: Vzniklo to náhodne. Bratranec môjho otca je tiež vášnivý cyklista aj keď len rekreačný, on sa tu nás tu raz spomenul a prihovoril sa za stretnutie. Tak sme sa k tomu dostali a naozaj si dohodli stretnutie na ktorom sme sa dohodli. Športservis sa nám stará o servis bicykla, pomáhajú nám s doplnkami a spotrebným materiálom. Keďže jazdíme za ich klub, hradia nám štartovné, vybavujú nám licencie, vždy nám požičajú auto, keď sa potrebujeme prepraviť niekam aj s tandemom, ktorý klasické auto nedokáže preniesť. Športservis nás podporuje už od roku 2009 a doteraz máme za sebou štyri sezóny v ich drese.
Konštantín: Pre nás je cesta cieľom a naše priateľstvo a spolupráca so Športservisom, ktoré sme si pomocou cyklistiky vybudovali, nám dáva strašne veľa. Boli sme obyčajní chlapci a Športservis do nás vložil vieru a podporil Juraja a jeho hendikep. Keby to bolo niekedy v budúcnosti na mne a išli by sme na paraolympiádu, tak by som nešiel reprezentovať Slovensko, ale chcel by som reprezentovať Športservis. Bohužiaľ sa to nedá, ale podporu, ktorú nám Športservis dáva im môžeme vracať aspoň na európskych súťažiach nosením ich dresu. Aj keď si myslím, že najväčšiu reklamu robíme v uliciach Bratislavy. Skoro každý deň máme oblečené dresy alebo aspoň ich časť. Keď predbiehame v meste električky a autobusy, ľudia si nás všímajú a kývajú nám. Vyzerá to asi tak, že Jurajovi hlásim: „Dali nám lajk napravo, dali nám lajk naľavo.“ Niekedy za nami niekto zakričí: „Saganovci“. Keď už sme teda v premávke, cestou do Rakúska, je to milé.
Okrem tandemu sa venujete aj lyžovaniu, turistike, zdolali ste na Mont Blanc. Konštantín, ty si sa venoval aj behu, v ktorom si bol a stále si úspešný. Keby si sa nedostal k tandemu, bol by beh priorita?
Konštantín: Asi áno. Beh ma veľmi bavil. Skúšal som však aj duatlon, takže by som aj bicykloval, ale nie tak veľa. Momentálne behám už len raz za čas. Stále sa zúčastňujem pretekov. Počas leta len bicyklujem, ale v zime rád vymením trenažér za beh a lyže. Odkedy sme začali s tandemom, tak sa to každý rok posúvalo od behu viac k bicyklovaniu. Moja bežecká výkonnosť stále nie je zlá, aj keď behávam sporadicky, telo si stále niečo pamätá, takže dokážem získať celkom pekné umiestnenia a dobrý čas. Teraz je priorita tandem, mám aj vlastný cestný bicykel, ale celé bicyklovanie je už len o tandeme.
Rekreačný športovec si ťažko predstaví, koľko času investujete do športu a tandemu.
Konštantín: Dá sa povedať, že som tak trochu obetoval prácu. Pracujem asi 30 hodín týždenne, lebo viac sa nedá skĺbiť s trénignom. Hlavne v zime, keď sa skôr zotmieva. Hovorím si, že kariéra počká. Teraz sa naplno venujem tandemu. Ak chceme byť úspešní, inak to nejde.
Nezmeškajte náš výpredaj krosových bicyklov, informácie o bicykloch nájdete tu.